Drotárstvo

V našich mestách a dedinách sa kedysi objavovali ľudia, ktorí svoje remeslo oznamovali s výkrikom „Hrnce plátať, drôtovať!"  Drotári zaoberajúci sa opravou rozbitých, puknutých alebo deravých nádob voľakedy pochodili aj polovicu Európy.

Drotárstvo bolo dôležitým a váženým remeslom. Jeho vývoj vyvolala bezprostredná potreba opravy kamenných, hlinených a porcelánových nádob. V minulosti sa na väčšine územia Slovenska chudobným viac oplatilo zdrôtovať rozbitú nádobu, ako kúpiť novú, veď cena novej nádoby bola dva-trikrát vyššia, než cena zdrôtovania. Navyše, taká zdrôtovaná nádoba bola silnejšia ako nová, ak spadla, nerozbila sa.  Svetlou výnimkou bol Malohont, kde malo vďaka ložiskám hliny silnú tradíciu hrnčiarstvo. Tu si ľudia skôr vyrobili keramiku novú, ako by mali reparovať tú poškodenú. V oblastiach, kde ale bolo hrnčiarov málo, museli ľudia s poškodenou keramikou vyčkávať na tohto „lekára chorých nádob“. Drotár si vzal na plece svoju kapsu, neskoršie krošeňku a so svojou „dielňou na chrbte" chodil po dedinách. Toto remeslo sa prenášalo z otca na syna. Po prvej svetovej vojne, kedy sa obchody začali plniť lacnejšími továrenskými výrobkami, sa znížil dopyt po drotárskych výrobkoch, kvôli čomu sa časť drotárov preorientovala na klampiarstvo.

Dnes drotárstvo môžeme pokladať za temer vymreté. Iba niekoľko starších drotárov pestuje svoje remeslo. Práci s drôtom sa v regióne venuje pán Július Bútora z Drienčan. Opletá drevo, sklo, keramiku, ktorej drôtom doplní dizajn i využitie a poškodeným kúskom vdýchne nový život. Vyrába aj krásne šperky a ozdoby z drôtu.

Na drôtom opletanú keramiku získal pán Bútora značku Regionálny produkt Gemer-Malohont.