Hrnčiarstvo

Hrnčiarstvo bolo jedno z najrozšírenejších remesiel Gemera-Malohontu. Dôkazom sú i názvy malohontských obcí Hrnčiarska Ves a Hrnčiarske Zalužany. V minulosti existovalo v regióne takmer 40 významných hrnčiarskych lokalít, ktoré dávali prácu stovkám ľudí. O Šiveticiach sa hovorievalo, že tam okrem učiteľa a farára boli všetci hrnčiari.

Práve prítomnosť množstva ložísk hliny, ktorá sa stala dokonca i exportným artiklom, bola jedným z rozhodujúcich faktorov rozvoja hrnčiarstva v Gemeri-Malohonte. Hlinu však okrem hrnčiarov vyrábajúcich taniere, misy, či krčahy využívali tiež kachliari a výrobcovia škridiel a tehál. Niekedy sa z nej vyrábali dokonca aj hlinené píšťalky, rôzne figúrky a istý čas po druhej svetovej vojne dokonca i suveníry pre návštevníkov jaskyne Domica a kúpeľov Číž. Vysoký obsah kaolínu v hline pomáhal vyrábať i výrobky s výbornou ohňovzdornosťou, v ktorých sa dalo variť priamo na otvorenom ohni. Miestni hrnčiari tu dokázali vyrábať až 50 litrové nádoby. Vrcholným obdobím klasického hrnčiarstva v Gemeri-Malohonte bolo 19. storočie. Dnes v regióne pôsobia už len dve posledné hrnčiarky Danka Bakšová a Paulína Kortišová, ktoré zachovávajú tradíciu tohto remesla v Hrnčiarskych Zalužanoch. Danka je aj držiteľom regionálnej značky Regionálny produkt Gemer-Malohont.