Tisovecký hrad (Hradová)

Archeologický výskum na Hradovej potvrdil osídlenie ľuďmi bukovohorskej kultúry už v štvrtom storočí pred n.l., v mladšej dobe kamennej. Po ich odchode Hradová osirela takmer na 2000 rokov. Až v závere mladšej doby bronzovej, v období 1100-700 pred n.l., sa na jej temene objavili ďalší obyvatelia, priradení ku kyjatickej kultúre, ktorí po sebe zanechali nezmazateľné stopy v podobe úlomkov keramiky, kostí, kamenných  i vzácnych bronzových a železných nástrojov. Ďalším obdobím, ktoré potvrdil archeologický výskum, bola mladšia doba železná, spojená predovšetkým s keltským etnikom. Na základe železných a sklených nálezov bola prítomnosť Keltov na Hradovej datovaná na roky 180-120 pred n.l..

Aj v období stredoveku si Hradová zachovala svoje dominantné postavenie. Na jej východnom a západnom hrebeni začali budovať hrad s opevnením, ktorý sa skladal z dvoch samostatných stavebných komplexov – Starého hradu na východnej strane a Nového hradu na strane západnej. Z oboch častí sa zachovali len ruiny opevnenia, päťuholníkovej veže a vstupných brán. Časť muriva bez ďalších stavieb sa zachovala aj na vrchole Okrúhlej skaly, dominanty Hradovej. Stavebný charakter opevnení, veže i brán zaraďujú stavbu do obdobia gotiky.

Z Hradovej sa nám zachovalo mnoho povestí a bájí opisujúcich významné chvíle  hradu. Najznámejšia z nich nás zavedie do pôsobenia bratríkov v regióne a ich bojov s kráľom Matejom Korvínom. V tých dobách ovládal Hradovú husitský hajtman, podveliteľ hornouhorského kapitána Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý mal mladú múdru dcéru Vandu. Jedného dňa pritiahlo kráľovské vojsko do Tisovca, ktoré rozprestrelo svoje šiatre pod Hradovou. Zúfalí obranci sa pripravovali na nerovný boj s vedomím, že posily nemôžu očakávať a proti mnohonásobnej presile ostávajú sami. V tom sa prejavila múdrosť Vandy, ktorá prišla s nápadom na odvrátenie pádu hradu. Jedna povesť hovorí, že z poslednej múky napiekli obrancovia chlieb a s úsmevom ich hádzali na obliehajúce vojská. Tie uvedomujúc si dostatočné zásoby na hrade vzdali obliehanie a odtiahli preč.

Druhá verzia nám opisuje ako Vanda zmiatla nepriateľov tým, že pri úteku z hradu pribila koňom svojho sprievodu podkovy naopak. Obliehatelia si na základe stôp pomysleli, že na hrad došla posila a tak sa vzdali úmyslu dobyť hrad a zajať krásnu, no prefíkanú Vandu.