Jelšavskí zvonkári

Zvonkárstvo bolo remeslo naviazané na chov oviec a dobytka. Venovali sa mu poniektorí kováči a počas zimného obdobia zruční pastieri.

V jednotlivých oblastiach Slovenska bola výroba zvoncov organizovaná v skromnejšej forme. Remeselník pracoval samostatne a odbytisko svojich výrobkov nachádzal v bezprostrednom okolí. Masovejšia výroba bola rozšírená len v Jelšave, ktorá bola najvýznamnejším centrom zvonkárskej výroby v celom Uhorsku.

V najstaršej Jelšavskej mestskej knihe možno nájsť záznamy o zvonkároch už v 16. storočí. V priebehu 17. a 18. storočia počet remeselníkov i zvonkárov v Jelšave rástol. V 19. storočí tu fungovalo dnes neuveriteľných štyridsať dielní. 26 majstrov založilo v roku 1892 Zvonkárske živnostenské družstvo, ktorého výrobky sa pre ľubozvučné tóny a jemnosť ladenia vysoko cenili a expedovali nielen po Uhorsku, ale i do celej Európy, niektorých častí Ázie, Turecka, či Egypta. Pre francúzov sa vyrábali špeciálne zvonce, takzvané „paríže“, ktoré používali fiakre jazdiace v metropole Francúzska. Takéto zvonce dnes nájdete v zbierke pána Mikuláša Gigaca zo Šumiaca. Na Gemeri vlastní zbierku zvoncov pán Michal Molčan z Rejdovej.

V Jelšave sa výroba od iných zvonkárov v Uhorsku odlišovala jedinečnou organizáciou práce. Bola založená na hierarchii majstrov, tovarišov, učňov a pomocníkov a na deľbe pracovných úkonov medzi nimi.  Výroba tak bola špecializovanejšia, čomu zodpovedal aj širší sortiment zvoncov. Známych je až 90 druhov plechových zvoncov v 10 až 12 veľkostiach.

Väčšinou vždy išlo o výrobu na mieru, keďže bačovia, ktorí tvorili prevažnú časť zákazníkov, mali na zvonce osobité nároky. Rozdiely existovali aj v závislosti od miesta chovu. V nížinách bačovia dávali stádam zvonce v rôznych ladeniach, ale len na 10 až 15 zvierat. Tých, ktoré viedli stádo alebo boli najživšie. Tie živšie dokonca dostávali zvonce ťažšie, aby sa rýchlejšie upokojili. Naopak, na horách sa zvonec kvôli členitosti terénu a vyššej pravdepodobnosti straty zvieraťa dával na každý kus v stáde a v rovnakom ladení, aby sa odlíšili od zvierat zo susedných salašov.

Aj v hornatom Liptove boli naobľúbenejšie zvonce práve od jelšavských zvonkárov. Takzvané klopáre. Podľa veľkosti sa rozdeľovali na klopáre, polklopáre, klopáriky a štvrťklopáriky. Snahou každého baču bolo mať všetky zvonce v stáde ladené na jeden hlas, hovorovo povedané „dobandy“.

Jelšavské zvonce sa ešte na začiatku 20. storočia cenili tak vysoko, že sa niekedy hodnota jedného zvonca vyrovnala hodnote ovce.

Jelšavské zvonkárstvo zaniklo roku 1967, úmrtím pána Ľudovíta Kenyereša. Bol posledným aktívnym zvonkárom, známym medzi pastiermi na celom Slovensku. Hovorí sa, že keď pastieri napísali na svoju objednávku Zvonkár Jelšava, pošta bola zaručene doručená. Bol majstrom v ovládaní technológie výroby a mal absolútny hudobný sluch, ktorý bol nevyhnutným predpokladom správneho a kvalitného vyladenia zvoncov. Zariadenie poslednej zvonkárskej dielne zachránilo Slovenské technické múzeum v Košiciach.

Dnes sa v Gemeri výrobe kovaných plechových zvoncov venuje zvonkár Jaroslav Bastyúr zo Silice. Tradíciu zvonkárstva v jeho rodine začal jeho starý otec Ľudovít Bastyúr, ktorý sa učil od posledného majstra Kenyereša. On odovzdal remeslo synovi Vojtechovi, otcovi pána Jaroslava a otec jemu. Ten vypaľuje zvonky tak ako sa to robilo pred 400 rokmi.

Tradíciu našich predkov sa pokúša uchovať tiež Jaroslav Majba z Ochtinej, ktorý zhotovuje liate zvonce a spiežovce.